Útek z prázdnoty 1

Uvedomím si, že sa už dlho sústreďujem na jedinú vec. Skrehnutými prstami sa pohrávam so strapcami na farebnom šáli. Kolená mám pri hlave, z podrážok mi kvapká voda a vytvára na sedadle kaluž. Zdvihnem hlavu, nech zistím, kde som. Namiesto toho však vidím cez okno autobusu hmlu. Len  hmlu, sivastú s nádychom do oranžova.
             Zastaneme na zastávke a spolu s ľuďmi dnu nastúpi aj mrazivý vzduch, ktorý mi spôsobuje ešte väčšiu triašku. Matne si všimnem, že si ku mne niekto sadne.  Vyzlieka si bundu, rukavice, počujem jeho zrýchlený dych a posmrkávanie.  A to je všetko. Nikdy sa o ňom nedozviem viac ani menej. Je pre mňa len kulisou rovnako ako ja preňho. Bezvýznamná, obyčajná postava schúlená do klbka na predposlednom sedadle vzadu.
              Mohla by som byť neviditeľná v tejto tme a zime. Ale nie som. Jeho teplá ruka sa dotkne môjho ľadového líca. Potom mi stiahne kapucňu a mokré vlasy mi odhrnie z tváre. Zakryje ma svojou bundou a za plecia si ma pritisne bližšie k sebe. Viem, kto to je, poznám jeho vôňu aj dotyk, nemusím sa naňho ani pozrieť. Nezostáva mi nič iné, ako vyplaviť svoj smútok do jeho mikiny a tak sa nezastaviteľne rozplačem. Vie, že slová útechy sú zbytočné. Potichu vzlykám a on ma tuhšie zovrie v náručí. Telom sa mi rozprúdi teplo. Posledné, čo počujem pred tým, než zaspím na jeho nohách, je tiché našiel som ju.

Sedím na kraji vane, ktorá je obložená modro-zelenou mozaikou. Mám na sebe spodnú bielizeň a chlpaté papuče. V hlave mi hučí, prúd vody napúšťajúcej vaňu mi pripomína Niagarské vodopády. Vyzlečiem sa a vkĺznem do nich. Moja pokožka najprv protestuje proti teplej vode, bolí ma celé telo, no po chvíli sa mi uvoľnia svaly a cítim neskutočnú úľavu. Zastavím tečúcu vodu. Chvíľu len ležím a sledujem, ako zo mňa stúpa para. Potom obdivujem Emmin privát.  Veľká nová kúpeľňa, vkusne vykachličkovaná. Modrá, biela a zelená pôsobí ako farby oceánu. Z môjho kúpeľa sa všade šíri vôňa eukalyptu.
             Keď už ďalej nedokážem ignorovať rozhovor z kuchyne, snažím si z neho zapamätať čo najviac detailov. Emma znie unavene. Ktovie, koľko je hodín.
              „Jakub, ja nemôžem zato, že zmizla! V jednej chvíli bola vedľa mňa a moment nato bola preč. Vážne som...“
               „Jasné, hlavne, že keď som došiel, sedela si s tým jedným v zadnom boxe,“ preruší ju, „a jeho jazyk si mala niekde v krku. Si to posrala.“
               „Mala som celý večer sedieť na riti a objednávať jej džúsik, alebo čo?“
               „Nie, ale keď si ju so sebou zobrala, tak si asi mala s ňou byť, nie sa na ňu totálne vykašľať!“
               „Ty si ma donútil, aby som ju zobrala von. Ja som vravela, že je to blbý nápad.“
              Jakub sa znechutene zasmeje: „Áno, von. Ale nie do nejakej skurvenej skrachovanej krčmy, kde sa na ňu aj tak vyjebeš. Ježiš, poznáte sa celý život a ty takto... ach.“
              Z Emminho hlasu je počuť, že jej stekajú slzy po lícach: „Už je to niekoľko mesiacov! Sedela som pri nej. Snažila sa rozprávať. Nejak ju potešiť, nadchnúť. Keď jej bolo už lepšie, dali jej slabšie lieky a začala chodiť do školy, aj tak sa so mnou nechcela baviť,“ teraz už úplne reve, „proste som už z toho unavená. Ničí ma to, ani nevieš, ako. Ona je celý čas len v tej svojej zasratej, smradľavej bubline a nevníma nič okolo seba. Lenže ja už ďalej nemôžem!“
              Nastane ticho. Po chvíli sa ozve Jakub so zlomeným hlasom: „Chce to čas. A ak to vzdáš ty, tak sa z toho nedostane nikdy. Postaraj sa o ňu, už musím ísť.“
Emma ho pozdraví a potom dôjde za mnou do kúpeľne so šálkou harmančekového čaju. Podá mi ho a až pri jej pohľade si všimnem, že aj ja plačem. Vie, že som všetko počula.
              „Prepáč mi to.“
              „Nie, nemám čo. Má pravdu, celé som to posrala. Ty prepáč, že som ťa nechala tak. Fakt ma to mrzí a sľubujem, že nabudúce ťa tam nevezmem. Ach, bože, ja som totálna krava.“
              Pohladím ju po líci, pričom jej na ňom zostane trochu peny. „Nie si. Veď sa o mňa staráš snáď celý život.“
              Chvíľu sa na mňa pozerá a potom navrhne, nech ideme spať. Vyjdem z vane, ani ju nevypustím. Utriem sa a Emma mi pomôže navliecť na seba štyri vrstvy oblečenia. Vo svojej izbe
má rozťahovaciu pohovku už pripravenú pre dve osoby. Sadnem si na jej okraj a obzerám si plyšového dinosaura, ktorého som jej dala asi desať rokov dozadu.
              „Kaplán,“ usmejem sa.
              „Zaberám si ho,“ vezme mi ho, „a posuň sa.“
Ľahne si a hrá sa s Kaplánovým bodkovaným chvostom. Vyzlečiem si svetre, až kým na mne nezostane len čierne tielko. Emma na mňa vrhne pohľad, nech si ich dám na seba. „Emma, ja nie som päťročné decko, ktoré nevie, čo sa okolo neho deje. Viem sa o seba postarať. Mám len problém byť medzi... tými ľuďmi. Priveľa spomienok. Občas nie som schopná sa s niekym baviť, urobím či poviem nejakú kravinu, ale nie som odpísaná do konca života.
              Emma ma zakryje perinou. „Ja viem, miláčik. Ja som to tak nemyslela,“ pochopila, že sa nerozprávame o svetroch, „bola som len nasratá na seba. A na to, že má Kubo vo všetkom pravdu. Prepáč...“
              Pokrútim hlavou, akoby som chcela zahnať všetky tie myšlienky preč. Odrazu zistím, že na celý deň mám okno. „Čo sa vlastne stalo?“
              Emma sa posadí a chvíľu sa len prehrabáva vo vlasoch a rozmýšľa. Potom spustí: „Večer sme šli Ku Koníkovi. No a bola dosť nuda a Števo mi kúpil Jamesona... a potom ďalšieho... a nejak sme sa zakecali... no a vieš. Potom už len došiel Jakub a prisadol si ku mne a vtedy som sa začala po tebe obzerat. Než som sa stihla spamätať, prehľadal celého Koníka a potom sme ťa hľadali vonku. Asi o tri hodiny mi zavolal s tým, že ťa našiel. Ja už som bola doma, vzdala som to po hodine a pol, lebo mi bolo zle. Našiel ťa v autobuse. Neviem, jak sa mu to podarilo. Bola si na ceste domov a hlavne si bola celá mokrá a premrznutá. Vystúpili ste na prvej zastávke. Kubo zavolal kamarátovi, či by po vás neprišiel. Ešte šťastie, že bol taký ochotný. Trepať sa 50 kilometrov po niekoho o pol štvrtej ráno. Ani neviem, čo by bolo, keby ťa nenašiel v tom buse...“
              Veľmi ma to neprekvapuje. Netuším, ako je to možné, ale vždy sa pri mne jakub nečakane v tom najhoršom objaví. Takmer som si na to zvykla. Ale neviem, prečo to robí. Nebavíme sa, hlavne po tom, čo sa stalo, kvôli mne. Keď sa na to Emmy spýtam, odpovie rozhodne: „Je to jasné. Keď sa mu nepodarilo zachrániť sestru, pokúša sa zachrániť teba.“

Keď sa zobudím, je pol jednej po obede. V mojom provizornom pyžame, ktoré sa skladá u tielka a niečích mužských treniek, vojdem do spoločnej kuchyne. Pri sporáku stojí Jean, Emmina spolubývajúca. Je to pekná Japonka, vlasy má zviazané do dvoch drdlov. Emma stojí na balkóne a fajčí, spod kabátu jej trčia holé nohy. Jean sa ma spýta, či budem jesť. Práve dovarila mliekovú šošovicovú polievku. Odmietnem, pretože posledné mesiace nie som schopná poriadne jesť, a to sa odzrkadluje aj na mojej postave. Nebývala som chudá, skôr trochu silnejšia. Teraz by mi človek mohol zrátať rebrá a z mojich kostnatých rúk a nôh ide strach. Jean sa na mňa pozrie so značnou dávkou súcitu. V tej chvíli došla Emma z balkóna. „Nepočúvaj ju,“ povie, „jedz. Nehnevaj sa, ale si jak chodiaca anorexia.“ Po chvíľke hádania ma donúti zjesť aspoň cereálie s mliekom.
              Do kuchyne vojdú aj ďalší spolubývajúci: Samuel, Zuzka a Kristián, ktorému každý hovorí Kurt, pretože je obrovským fanúšikom Nirvany. Dokonca má aj rovnaké strapaté, svetlé vlasy. Keď ho chcem pustiť k stolu, aby sa mohol najesť, odmietne. Všetci sa na mňa opatrne pozrú a vtedy si uvedomím, že sa asi boja, že by mi mohli nejakým spôsobom ublížiť. Ja sa nad tým len zasmejem: „Preboha, to si všetci myslíte, že som úplný blázon? Bola to len blbá noc. No tak, som v pohode. Aspoň natoľko, aby som zvládla postáť. Aj tak som už na odchode.“
              Atmosféra sa trochu uvoľní. Idem sa prezliecť do svojho oblečenia, ale vidím, že tričko aj mikinu mám mokrú. Potom to však zacítim. Sú do nitky prepotené. Rifle na tom nie sú tak hrozne, ale tiež nevyzerajú vábne. Keď sa otočím, vo dverách stojí Emma s čistým oblečením. Hodí ho po mne.
               „Zvládneš to?“ spýta
              „Je to len hodinka cesty. Som v pohode.“ Oblečiem sa. Nohavice sú mi voľné, rovnako aj tričko. Emma ukáže na svetre, ktoré na mňa včera natiahla. Vezmem si hrubý, hráškovozelený. Na chvíľu sa zľaknem, že som stratila mobil, ale potom ho uvidím zapojený na nabíjačke, položený na stolíku. Usmejem sa na Emmu: „Myslíš na všetko.“
              Objíme ma: „Napíš, keď budeš doma.“
              Cesta autobusom je vynikajúca na premýšľanie. Stále myslím na to, čo mi Emma povedala. Jakub sa ma snaží zachrániť, pretože jeho sestra to nezvládla. Mal by cítiť voči mne odpor, nenávisť alebo znechutenie, tak, ako to cítim ja. Rebeka by bola nažive, keby som ju v ten večer nevytiahla z domu. A keby som ju neprehovorila, aby pila. Viem, že to bola moja vina. Snaží sa snáď ochrániť ma kvôli tomu, že neznesie to, že tu už nie je? Cíti sa vinný? Alebo to tak chcela ona? To sa asi nedozviem. 

              Napriek tomu, čo pre mňa Jakub robí, sa mu nedokážem poriadne pozrieť do očí. Zakaždým ma bodne pri srdci. Neviem si predstaviť, čím si prechádza on. Ja som prišla o kamarátku, kým on prišiel o sestru. Zvláštne je, že sa z toho pozviechal rýchlejšie, než ja. No aj tak nikdy neprestanem cítiť vinu, že zomrela kvôli mne.
              Stále to mám pred očami. Rebeka na prednom sedadle, opitá rovnako ako vodič. Ja sa na to pozerám zozadu. Nedokážem poriadne vnímať, počujem aj vidím len útržky. Jej smiech, vlasy vejúce v teplom júlovom vetre, ruky vysoko nad hlavou. Kričiaca, že je voľná ako vták. Natiahne sa k vodičovi a vtisne mu bozk na líce, ten jej ho opätuje s dávkou vášne a adrenalínu z rýchlej jazdy. Posledné, čo vidím, je ostré diaľkové svetlo. Trhne ma doľava a udriem si hlavu. Rebekin smiech zanikne v bielej tme.
              Keď otvorím oči, viem, že niečo nie je v poriadku. Nedokážem sa na nič sústrediť, ani zaostriť pohľad. Myšlienky mám rozhádzané, na hlave si nahmatám obväz. Na ruke mám pripevnené hadičky, ktorými mi prúdia do tela tekutiny a lieky. Chcem si prezrieť aj zvyšok tela, ale nie som schopná sa pohnúť. Začnem vyšilovať a to zobudí moju mamu sediacu vedľa postele, na ktorej ležím. Tá ihneď vyskočí a zahrnie ma slovami, ktoré nedokážem okamžite vstrebať. Jediné, čo vnímam, sú jej zelené oči, ktoré sme po nej spolu s bratom zdedili. V okamihu nado mnou stojí aj sestrička a doktorka. Tá mi káže ostať v kľude a vysvetlí mi, čo sa stalo.
              Bola som v bezvedomí celé štyri dni, prežila som náraz auta do stromu v obrovskej rýchlosti. Nebyť bezpečnostného pásu, bola by som mŕtva. Mŕtva. Rozpamätám sa a jediné, čo ma zaujíma je, či je Rebeka v poriadku. Doktorke sa zračí na tvári presne ten výraz, keď sa vám človek chystá povedať niečo bolestivé. Vodič na mieste zomrel. Rebeka zomrela deň po dovoze do nemocnice. „Snažili sme sa urobiť všetko, no nakoniec podľahla zraneniam. Je nám to ľúto.“
              Celá miestnosť sa so mnou roztočí. Tá informácia ma zasiahne tak tvrdo, že cez lieky, ktoré prúdia mojimi žilami, cítim obrovskú bolesť. Začnem kričať a strhnem si hadičky z ruky, po čom mi zostala jazva. Doktorka mi pichne niečo na ukľudnenie a ja zaspím.
              Zatiaľ, čo som vyviazla len s otrasom mozgu, zlomenou rukou, odreninami a pekelnými modrinami, moja psychika dostala poriadny úder. Chodenia po psychológoch, psychiatrovi, ktorý mi predpísal lieky, zo mňa spravili úplnú zeleninu. Dlho som nebola schopná čokoľvek robiť. Mojím normálnym dňom sa považovalo spanie, lieky, raňajky, ktoré som nebola poriadne schopná stráviť, biela stena, prázdnota, lieky, obed, prechádzka, biela stena, lieky, večera, biela stena, prázdnota.
              Tieto dni sa tiahli celú večnosť. Počas toho bola mojou najväčšou oporou mama. Starala sa o mňa ako o malé dieťa. Občas so mnou zostával brat, kvôli práci. Keďže som ani hneď nenastúpila do školy, bolo to dosť zložité.
              Cítila som sa osamelá a zničená. Myslela som si, že takto skončím, prázdna, sfetovaná liekmi, beznádejná. Potom sa však u nás ukázal Jakub. Chcel ma vidieť.
              V tej chvíli som jeho návštevu predpokladala ako poslednú vec na svete. Bol ako mojím odrazom v zrkadle. Chudý, bledý, bez výrazu. Smutné oči, tmavé kruhy pod nimi. Niečo bolo však iné. Zmierenie s tým, čo sa stalo. To, čo bolo pre mňa nemožné.
              Jakub vykročil ku mne a objal ma. Bez jediného slova. Aj keby som vtedy dokázala niečo povedať, nechcela by som. Obaja sme mysleli na to isté a slová by boli zbytočné. Zostal chvíľu u mňa. Jediné, čo povedal, bolo: „Nie je to tvoja chyba.“
              Odvtedy ma Jakub začal navštevovať. Vždy na hodinu či dve ma vzal na lúku kúsok za mestom. Sadli sme si pod jeden strom, ktorý sa týčil na horizonte. Zo začiatku sme ten čas len ticho presedeli, no počase sa Jakub rozhovoril, ale len o tých príjemných veciach. Ako sa mu darí v práci, čo videl, ale aj o Rebeke. Jej smrť však nikdy nespomenul.
              „Dadka,“ oslovil ma, „čo ťa dnes potešilo?“ Ja som nebola schopná odpovedať, len som sa zahľadela na rozprestierajúcu sa prírodu pred nami. Vedela som, že posledné týždne ma tešilo len to, že so mnou trávil čas. No čím ďalej som sa z toho oparu liekov dostávala, nahrádzal ho iný druh bolesti. Pripravila som ho o člena rodiny a to je neodpustiteľné. Tým, že som s ním sedela pod tým starým stromom, som sa mu len vysmievala.
              Po lícach mi tiekli slzy. Jakub odtrhol sedmokrásku a zastrčil mi ju za ucho.
              Prestala som sa sním vídať, pretože výčitky svedomia boli ďalej viac neznesiteľné. Bolo mi ešte horšie, než predtým.
              Raz sa mi podarilo presvedčiť mamu, aby ma pustila do kina s kamarátmi. Stalo sa niečo podobné, ako dnes okolo polnoci. Uprostred filmu som sa vytratila von, bolo v ňom viac násilia, než som dokázala zniesť. Ani si nevšimli, že som odišla. Utekala som preč, nevedela som, kam. Narazila som ale na Jakuba s Gabčou, jeho priateľkou.
              Pamätám si len, že ma uložil do mojej postele. Uvedomila som si, že bez neho to zvládam stokrát horšie. Nevedomky sa stal mojím najlepším psychológom. Ja som si musela vybrať medzi výčitkami svedomia a prázdnotou, alebo výčitkami a Jakubom. Vybrala som si sebecky.
              Normálny človek by o tom nepochyboval. Môj psychický stav sa výrazne zlepšil a na konci septembra som nastúpila do školy. Bolo to ťažké, ale vedela som, že každý víkend sa s ním uvidím.
              Náš starý strom sme pomenovali Albus. Sedávali sme pod ním a rozprávali sa o tom, čo sme zažili cez týždeň. Jakub toho mal vždy strašne veľa čo povedať, ja som väčšinou počúvala. Dokonca sa stala kľúčová vec, niečo, čo som úplne zatratila. Začala som sa smiať. Prvýkrát to bolo vtedy, keď spomenul, ako Rebeke vzbĺkla drevená obracačka, keď robila palacinky. Samozrejme, obaja sme vedeli, aká bola v kuchyni. Hneď nato som sa však rozplakala.
              Ale časom sa, postupne, všetko zlepšovalo. Aj na Jakubovi to bolo vidieť, začiatkom októbra som si všimla, že znovu začal cvičiť a nabral nejaké svalstvo. Rozmýšľala som, že by som tiež chcela začať posilňovať, ale nemohla som.
              Naše dni pod Albusom príjemne ubiehali. Možno až príliš rýchlo. Keď som ignorovala bolesť, cítila som sa takmer šťastná. Raz sa ma Jakub spýtal, čo ma dnes potešilo. Ja som mu odpovedala: „Veď ty vieš.“
              Mala som pocit, že sa všetko vráti do normálu, že po utrpení zostane len trpká spomienka. Že cez všetko to trápenie dokážeme vidieť aj to pozitívne.
              Veľa ľudí si na mne všimlo, že som na tom lepšie. Začala som sa znovu baviť so spolužiakmi a zapájala som sa do spoločných akcií. Mojím útočiskom bola však Jakubova pozornosť.
              Asi v polovici októbra sme pod Albusom strávili posledný deň. Aj cez deky, ktoré sme mali cez seba prehodené, nám bola zima. Pozerala som sa na tú žltú, červenú a hnedú krajinu pred nami a v návale melancholiky a nostalgie som sa otočila k Jakubovi. Namiesto kvietku som mu za ucho zastrčila prameň jeho tmavých vlasov.
              „Jakub, čo ťa dnes potešilo?“
              On ma namiesto odpovede pobozkal. Bolo to také náhle a spontánne, že som si to chcela vychutnať.
              Až večer som si uvedomila, čo sa stalo. Vedela som, že ho už bližšie k sebe pustiť nemôžem. Znovu prišla bolesť, ktorá vychádzala ako vlna kdesi z môjho vnútra a snažila sa ma roztrhať. Mala som byť ticho a nezačínať s tým, alebo mu to nedovoliť. A tak som sa rozhodla, že to urobím. Neskončilo by to dobre ani pre jedného z nás.
              Povedala som mu, že nemôžme len tak sedieť pod stromom a tváriť sa, že sa nič nestalo.  Rebeka je mŕtva a nič ju už nevráti späť. Povedala som mu také veci, aké by som trpiacemu, ba, žiadnemu človekovi nepovedala, ale potrebovala som ho zlomiť. Potrebovala som, aby ma nenávidel. Chcela som ho ochrániť. A napokon aj seba.
              A tak jeden bozk zničil všetko.
              Znovu sa môj stav zhoršil. Mala som desivé sny, nočné mory. Pred očami som stále mala autonehodu. Dokonca som sa rozpamätala na pár vecí, ktoré mi moje podvedomie zatajilo. Húkačky sanitiek, nárek ľudí v nemocnici, nezastaviteľnú hystériu. Chýbala mi Jakubova opora.
              Niekoľkokrát sa stalo, že som sa stratila alebo som ušla od ostatných. Potme som blúdila najhoršími zákutiami mesta, nevediac, kde sa nachádzam. Domov som sa dostala v jeho náručí. Z tých dní si pamätám len neutíchajúci smútok a jeho teplé, silné ruky. Napriek tomu som s ním bola, síce som trpela.
              Ach, ako mi chýba... Za celé tri mesiace som s ním neprehovorila ani slovo, dokonca som ho ani nestretla v normálnom stave. No keď bolo najhoršie, bol tam. Je pri mne. A ja som mu ešte ani nestihla za to poďakovať. Dnes som sa však presvedčila o jednej veci. Aj keď ma nenávidí, záleží mu na mne.